Líbya: Bezpečnosť a Investičné Perspektívy

Autor: Peter Matay | 22.6.2014 o 11:10 | Karma článku: 2,26 | Prečítané:  764x

Keď sa v septembri 1969 ozval v rozhlase charizmatický dvadsaťdeväťročný armádny kapitán Kaddáfí a hovoril o reformách a odovzdaní moci do rúk ľudu, nikto neprotestoval. Všetci  už mali dosť dosadeného kráľa Idrisa I., ktorého vláda od vyhlásenia nezávislosti nepriniesla krajine a ani ľuďom žiadne výhody alebo zlepšenia. Nikto však netušil, čo Líbyu čaká.  

O Autorovi: Pracujem ako asistent audítora v audítorskej firme FTM AUDIT.

Keď sa v septembri 1969 ozval v rozhlase charizmatický dvadsaťdeväťročný armádny kapitán Kaddáfí a hovoril o reformách a odovzdaní moci do rúk ľudu, nikto neprotestoval. Všetci  už mali dosť dosadeného kráľa Idrisa I., ktorého vláda od vyhlásenia nezávislosti nepriniesla krajine a ani ľuďom žiadne výhody alebo zlepšenia. Nikto však netušil, čo Líbyu čaká.  

Namiesto odovzdania moci ľudu sa jej Kaddáfí bezohľadne zmocnil. Stal sa tak na ďalších štyridsať rokov jedným z najexcentrickejších diktátorov v modernej histórii Blízkeho Východu. Bol milovaný svojimi kmeňmi a zároveň nenávidený osobnosťami  ako bol napríklad americký prezident Ronald Reagan,  ktorý sa o ňom vyjadril ako o “mad dog of Middle East”, čo v preklade znamená “šialený pes Blízkeho východu”.  

Domnieval sa, že je filozof a vo svojej knihe "The Green Book" popísal svoju predstavu o usporiadaní štátu i spoločnosti. V tomto šesťdesiatstránkovom diele plnom rozporov sprostredkuje čitateľovi svoju víziu sociálnej, politickej a ekonomickej platformy štátu. 

Vo „svojej“ novej ľudovej krajine – joumhouria (republika) - Kaddáfí postupne vytlačil z hospodárskeho života privátny sektor a zrušil súkromné vlastníctvo. Majetok odovzdal do rúk ľudu. Ak šlo o základné potreby ľudí ako napríklad bývanie, jedlo atď., hocijaký zisk bol znemožnený. Časom sa začalo znárodnené hospodárstvo Líbye nápadne podobať na to československé spred roku 1989. V obchodoch stávali dlhé rady ľudí čakajúcich na niekoľko nedostupných produktov,  ktoré boli dovezené zo zahraničia. Okrem toho Kaddáfí neustále zakladal nové inštitúcie, vytváral nelogické politické štruktúry a akákoľvek kontinuita civilných a politických inštitúcií sa stávala chaotickou a neprehľadnou.

Nenaplnené predstavy, zošednutie myšlienok revolúcie a všeobecná nespokojnosť priviedli krajinu v roku 2011 k ďalšej revolúcií. Bol to znova ľud, ktorý s pomocou Západu zvrhol Kaddáfího režim. Z výslnia vyše štyridsaťročného obdobia neobmedzenej vlády sa tento plukovník náhle ocitol v paľbe lietadiel na svoj konvoj Land Cruiserov. Poraneného ho nakoniec našli rebeli. Ukrýval sa v stoke medzi ľudskými výkalmi. Jeden mladý Líbyjčan ho smrteľne postrelil. Následne bolo jeho telo vystavené v mrazničke na mäso v lokálnom mäsiarstve v treťom najväčšom meste Líbye Misurata. Neskôr tento mladý Líbyjčan zomrel v oslobodzovacích akciách. Jeho portrét je dodnes vystavený v revolučnom múzeu v Misurata.

Nový začiatok 

Po revolúcií sa Líbya dostala pod kontrolu tradičného Národného kongresu, ktorý začal budovať základy štátu prakticky z ničoho. 

 

Ako nám povedal riaditeľ sekcie investícií a privatizácie národných spoločností:  „Investori si myslia,  že Líbya je ako Tunis alebo Egypt,  ale mýlia sa. My začíname od nuly. Vládne inštitúcie tu za Kadáfího neexistovali. Za Kadáfího sa dávali továrne ľuďom. Najprv im patrili a potom ich museli zatvoriť.“ Bol to akýsi skomolený systém socializmu. 

Slovák v Líbyi

Keď má človek letieť z Európy do Líbye, trochu sa bojí. Nevie, čo ho tam čaká. V médiách neustále čítame a počúvame o tom, ako sa tam bijú o moc lokálne milície. Moje skúsenosti však boli  trochu iné.

Po našom prílete do Líbye sme sa vrátili späť v čase do komunizmu. Zostarnuté zelené plasty lemujúce vchod rozostavaného letiska, neupravené až zanedbané okolie a množstvo ďalších drobností nás neúprosne posunulo do minulosti, minimálne o dve desaťročia. Hoci minister dopravy Abdel-Qader Mohamed Ahmed Al-Ayib sľuboval a neustále aj sľubuje, že štát poskytne finančné zdroje na veľké investície do infraštruktúry, výstavby nových letísk a železníc či modernizáciu prístavov, nič z toho sa nedeje; všetko stojí a chátra. Minister hovorí,  že k obnove a rekonštrukcii je potrebných minimálne 50 miliárd Líbyjských dinárov.  

Ale vráťme sa na letisko. Usmievavý vojak pred budovou letiska nám nečakane ukazuje decembrovú Bratislavu na svojom Iphone. Hovorí o tom, ako má rád Slovensko. 

Taxikár vo svojej starej dodávke, ktorej okno držíšroubovák, zas napočíta do pätnásť po poľsky a vie povedať aj „hezká holka“.  Bol osem krát v Poľsku. Je šťastný, že Kaddáfí je preč. „Máme konečne slobodu,“ zdôverí sa a vzápätí ukazuje na okoloidúci Land Cruiser hovoriac: "Takéto autá mávali len Kaddáfíovci, dnes na nich môžeme jazdiť aj my, obyčajní ľudia“. Našu cestu lemujú rozostavané projekty, ktorých výstavba sa v dôsledku vojny a následnej zlej bezpečnostnej situácie zastavila. Investori buď nedostávajú od vlády peniaze alebo kvôli neistej situácií v krajine kompletne zastavili veľké stavebné projekty. Jeden nemenovaný riaditeľ veľkej tureckej stavebnej spoločnosti sa vyjadril, že v krajine pozastavili všetky projekty a teraz dávajú peniaze iba na ich ochranu, aby projekty nikto nerozkradol. Ďalej vyhlásil, že investori neprídu pokiaľ vláda nebude honorovať zmluvy podpísané počas Kaddáfího. A to je kameň úrazu. Počas Kadáfího vlády bolo podpísaných mnoho zmlúv za miliardy dolárov. Súčasná vláda sa musí rozhodnúť, či tieto zmluvy ponechá za platnéj: „Skôr či neskôr sa tie zmluvy budú musieť naplniť, pretože inak sa krajina nepohne. Pozrite sa na Irak. Ten bol v rovnakej situácií a nakoniec sa rozhodol vyplatiť a dodržať zmluvy podpísané počas vlády Saddáma Hussaina,“ dodal riaditeľ z Turecka. 

Dostali sme sa taxíkom až do centra Tripolisu. Po ceste vidíme ako okolo polo-rozostavaných budov beží život ďalej svojím normálnym tempom. Deti sa hrajú v parkoch, dospelí sa rozprávajú, nakupujú a chodia do práce. 

Prvý deň nášho pobytu sa stretávame s riaditeľom Líbyjskej obchodnej komory. Je to muž, ktorý má asi päťdesiat rokov. Ubezpečuje nás o tom, že v Líbyi je bezpečne.  

Ďalší taxikár nám na naše otázky o bezpečnosti odpovedá smiechom. Potom ale dodá: „V Líbyi je bezpečne,“ a zasa sa usmeje. Tripolis na prvý pohľad lemujú grafity zosadeného Kaddáfího - zosmiešňujúce obrazy a politická satyra. Prechádzame okolo zrúcaniny Kaddáfího domu a taxikár nás upozorňuje,  že kedysi tu nemohol spomaliť,  lebo by do neho ihneď strieľali. Dnes už ale pokojne brzdí. Zbúrané betónové múry hrozivo pripomínajú nie tak dávnu minulosť. 

  

V ten istý deň sa ešte stretávame s riaditeľom lokálnej burzy cenných papierov, ktorá bola postavená za Kaddáfího, aby sa mohli privatizovať spoločnosti v roku 2007. Ahmed nám potvrdzuje naše očakávanie. V súčasnosti je väčšina transakcií na burze pozastavená, treba počkať, kým sa budú privatizovať veľké podniky. Vysvetľuje, aké je v súčasnosti relatívne zložité investovať na burze cenných papierov, pretože existujú kapitálové kontroly pri odchode peňazí a proces je relatívne byrokratický. Hlavne pre tento dôvod zahraniční investori vlastnia iba 2% burzy cenných papierov - zahraničný kapitál nateraz ostáva teda veľmi nízky.

Hodnota spoločností upísaných na burze dosahuje výšku štyroch miliárd Amerických dolárov.  Ahmed je však optimista a hovorí, že ku koncu roka by to mohlo byť už sedem miliárd Amerických dolárov. V súčasnosti je upísaných asi 14 spoločností a viac ako dve tretiny z nich tvoria banky - tak ako to býva vo väčšine búrz v rozvojových trhoch.  

Burza cenných papierov trpí podobnými problémami ako ostatné burzy v Islamskom svete. Keďže ide o relatívne nový nástroj spájaný so západným kapitalizmom, veľa spoločností, ktoré sú v súlade so sharia, dá radšej prednosť Islamským bankám pokiaľ ide o financovanie.

Večer sa s ním stretávame opäť v päťhviezdičkovom hoteli Corinthia na večery. Hotel  patrí do siete Corinthia hotelov z Malty a je to v súčasnosti najlepší hotel v Líbyi. Poznáme ho aj z Prahy, kde stojí v tesnej blízkosti kongresového centra pri Vyšehrade. 

Pred očami sa nám hmýria americký a britský profesionáli v tradičných svetlo-béžových nohaviciach a modrých sakách, ktorí sa miešajú s obchodníkmi a podnikateľmi v dishdash-ach z Perzkého zálivu. Priamo v hoteli býva pár ministrov a má tam stále sídlo aj niekoľko ambasád. Pred hotelom sú nonstop zaparkované nepriestrelné mercedesy s početnou ochrankou. Je paradoxom toto všetko vidieť a pritom vedieť, že z hotela bol pred časom unesený bývalý premiér Ali Zeidan a ani takéto množstvo bezpečnostného personálu nezabránilo v jeho únose. Keď príde 110 ozbrojencov do hotela, nemá nikto šancu na ochranu.(Preto je lepšie zostať bývať v ďalšom päťhviezdičkovom hoteli Al Waddan, ktorý je tiež v centre, len je trošku zastrčený a oveľa nenápadnejší ako Corinthia. Z domácich zdrojov už vieme, že Al Waddan je v súčasnosti najbezpečnejší a aj najlepší hotel v Líbyi.)

V nasledujúci deň máme v Corinthia schôdzku so senior partnerom z Argus Security Projects, ktorý sa nám zdôverí, že situácia v Libyí ešte nie je celkom bezpečná. Ako hlavný problém vidí to, že 60% populácie má pod 28 rokov a pre nedostatok ekonomických možnosti sa mladí uchyľujú k násiliu. Mladí ľudia sú tiež ľahkým objektom náboženských fanatikov. Neodporúča nám taxíky. „Je bezpečnejšie si prenajať šoféra, ktorý vie čo robí,“ hovorí. Ďalej prezrádza informácie, ktoré sa do globálnych médií ani nedostanú - napríklad ako skupina ozbrojencov strieľala pred hotelom Radisson Blu alebo čo sa deje medzi mestom Misurata, ich milíciami a Tripolisom, ktorý je pod kontrolou komisie (Supreme Security Council), ktorá vznikla po porážke Kaddáfího. Ďalším často zamlčaným faktom sú zásahy bezpečnostných zložiek pri rozkladaní rôznych skupín v meste, ktoré sú náchylné na drogy, násilie a náboženský extrémizmus. V istej časti Tripolisu dokonca otrávili 100 ľudí.

Je víkend a Líbyu treba spoznať, a preto sa vydávame do starého mesta Tripolisu. Medina je tradičné centrum postavené v Arabskom štýle, staré stovky rokov, ukrývajúce obchodníkov so zlatom a ostatných predavačov na trhu (souk). Staré mesto však nie je veľmi bezpečné kvôli bezdomovcom z Nigérie, samotní Líbyjčania sa tam boja chodiť. 

Počas pobytu v Líbyi iba jeden krát ráno vyhlásili, že milície obsadili ministerstvo zahraničných vecí. Keď sme sa tam išli pozrieť, videli sme ako robustný otcovia rodín demonštračne odparkovali svoje hrdzavé obrnené pickupy pred ministerstvom a rozdávali letáky s tým, že sú tam, aby podporili zákon, ktorý zabráni ľuďom blízkym Kaddáfímu slúžiť v štátnej správe. Kempovali tam asi mesiac a potom odišli. Ozbrojené strety sú viac súčasťou východu krajiny ako jej západu.  

Vývoj v Líbyi v roku 2014

Historicky bola krajina rozdelená podľa aktivity do troch regiónov: západná Tripolitánia, východná Kyrenaika a veľký pustý región Fezzán. Tieto rozdiely pretrvávajú dodnes, tak ako napríklad rozdiely medzi južnou a severnou Európou. 

Tripolitánia bola rímskou kolóniou s najdôležitejšími centrami obchodu v Sobratha, Tripolise a Leptis Magna, ktoré bolo rodným mestom Septima Severa, významného rímskeho cisára. Leptis Magna teraz leží na území mesta Al Khomes a mnohí tvrdia, že sú to najväčšie ruiny z čias Rímskej ríše nachádzajúce sa pomimo Talianska. 

Kyrenaika bola zasa Gréckou kolóniou. Pozostáva z takzvaného pentapolisu – piatich významných miest. Kyrenaika má menej obyvateľov ako Tripolitánia, ale vlastní väčšinu ropného bohatstva. Hlavným mestom Kyrenaiky je neslávne Banghazi, ktoré bývalo obchodným centrom Líbye.

Okrem toho je v Líbyi veľa kmeňov. Kmene a ich frakcie udržiaval pred revolúciou na uzde prísny bič Kaddáfího a Líbya vyzerala ako jednotná krajina. Kaddáfí bol v tomto ohľade majstrom, poznal lokálnu beduínsku kmeňovú kultúru a tak vedel, kedy má poštvať jeden kmeň proti druhému a týmto spôsobom tak udržiaval moc dlhodobo vo svojich rukách. 

V súčasnosti sa hovorí o nestabilnej situácii a to hlavne na východe. Logika je jasná - východ Líbye chce samostatnosť, lebo vlastnia ropné bohatstvo a nechcú sa oň deliť zo západnou časťou. S novonadobudnutou slobodou začína na povrch presvitať tradičná kmeňová neznášanlivosť. Problematické sú nelegálne akcie súvisiace s predajom ropy a krádežou ropného tankera na základe čoho bol odvolaný doterajší predseda vlády Ali Zeidan. 

Osobne si myslím, že najlepšou variantov pre Líbyu by bol federálny štát rozdelený do troch administratívnych regiónov. Môže sa to uskutočniť dvoma cestami; demokraciou alebo vojnou. 

Ekonomický boom v krajine

Jedno je dnes úplne jasné; Líbya zažíva ekonomický boom. Má k tomu niekoľko dôvodov:

Najväčšie zásoby ropy v Afrike. Situácia v Rusku bude ďalej nahrávať Líbyi a jej dôležitosti pre Európu. 

Obrovské aktíva v podobe investícií v zahraničných podnikov, ktoré sú momentálne zmrazené. Ich hodnota sa pohybuje na úrovni viac ako 60 miliárd dolárov. Aktíva spravuje fond LIA. 

Za občianskou vojnou práve zavreli dvere.

Prechádza od komunizmu k trhovej ekonomike. 

Tieto štyri faktory aj napriek súčasnej neistej situácii v krajine zaručia budúci rast Líbyjskej ekonomiky. Slovensko by sa malo aj napriek neprehľadnosti začať zaujímať o tento trh skôr, ako prídu Turci a investori z Perzského Zálivu. Líbya momentálne potrebuje všetko.  Telekomunikácie, infraštruktúru, nábytok... Len za rok 2012 mala Líbya najrýchlejšie rastúcu ekonomiku, a to 104% HDP. Neskôr v roku 2013 ekonomika spomalila na 0. Keď si Líbya vyrieši problémy, bude jednou z najhorúcejších destinácií pre obchod a investície.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?